streda 3. júna 2009

Hni ty blázon!

Cítim tu túžby.
Vášnivé
Márnivé
Hlúpe
A nedosiahnuteľné


Ich pach sa nesie miestnosťou, spolu s pachom čohosi hnijúceho.
Miestnosť bez okien.
Dverí
Svetla
Života

Len 5 telefónov s upozornením: Vhoďte mincu.
Nad každým nápis

Láska
Červený bezdrôtový telefón, so slúchadlom vyžratým od sĺz
Šťastie
Prilesklý, s obchytaným číselníkom
Priateľstvo
Na malom stolíku. Poškriabanom, trochu zaprášenom. Vidím na ňom vyrytých 5 mien. Svietia, hrejú v tejto zatuchnutej miestnosti. Viem, že na tento už nemám nárok.
Krása
Príliš efektný, so šmuhami od rúžu.
Zdravie
Žiarivobiely. Pri ňom zopár mŕtvych tiel.


A tam,
Na zemi
Medzi tým, čo kedysi bývali ľudia
Leží minca
Jediná
Od hnisu a krvi


Pre ktorý sa rozhodnúť?
Šťastie
Tak mizivé
Priateľstvo?
Naň už nemám nárok
Krása?
Tak preceňovaná
Zdravie?
Čo z neho bez radostí?
Láska?
...bolestivá


A tak ako 70% sveta
Aj vy, blázni, pôjdete za slepou nádejou


S poslednou mincou prídete k láske
Zdvihnete slúchadlo
Tlkot srdca a zrýchlený dych
Kým sa neozve
„Obsadené. Pre Vás už navždy. Nevolajte“


Teraz môžem trieskať do automatu.
Hľadať na zemi (medzi hnilobami) ďalšie mince
A pritom vedieť, že sme všetci hlupáci


Chcem počuť ten drnčiaci telefón
Čítaj ďalej

Karin: Človek vraj nemôže byť šťastný

Človek vraj nemôže byť skutočne šťastný. Uveriť v to ma posunulo ďalej. Za hranice lásky a priateľstva. V líniu ľudského dobra, ktoré vraj kdesi drieme, netreba dúfať. Sme osamelé tvory. Predurčené k životu spolu sami.

Dívala som sa na pripitých ľudí okolo, na čašníčku, ktorá predo mňa postavila ďalšiu tequilu a na Igorovu ruku, ktorou prešiel po čiernej látke čašníčkiných nohavíc. Nemyslela som. Oblízla som soľ, kopla do seba obsah pohárika a z akejsi, takmer bezvládnej, chlpatej ruky som vzala kus citrónu.

Pozrela som na čašníčku čakajúc jej ruku na Igorovom líci a videla som jeho ruky na jej zadku.
„Karin, parket čaká.“ Jeho podnapité oči dokonale ladili s parketom. Pod pojmom parket rozumej malý kus sivej podlahy, kde neležia ohorky z cigariet, črepiny alebo ľudia. Áno, viem, pajzel. Tri hodiny dýchania výparov všetkého možného, azda aj hnijúcich ľudských ostatkov, kvôli tomuto okamihu.

Pritisla som sa k nemu, napriek šialenému tempu hudby sme sa len letmo pomaly kolísali.
„Karin?“ hovoril prirýchlo, vlastne ako vždy, keď som sa k nemu dostala tak blízko. Zakaždým, keď mal vypité.
„Hmm?“
„Nezdá sa ti to všetko komplikované?“
„Čo presne?“ mala som problém nekomoliť slová po všetkom čo som do seba naliala.
„Život, aj tak nakoniec dospejeme k jednej fáze a budeme šťastní, že?“
Človek vraj nemôže byť skutočne šťastný...
„Samozrejme“ usmiala som sa a objal ma silnejšie.
„Mám ťa ...“ ibaže to čo ma má som sa nedozvedela, lebo ma odstrčil a povracal mi topánky.

Ďalšia noc, keď ma vytiahol z postele, aby ma do nej zas dostal. Ďalšia noc, keď tá jeho bola zaneprázdnená a ja som bola dobrá. Ďalšia noc, keď sa musel najprv opiť, aby zabudol na výčitky svedomia. Len ďalšia bežná noc...

Zvratky na topánkach som dala vyčistiť.
Čítaj ďalej