Karin: Človek vraj nemôže byť šťastný

Človek vraj nemôže byť skutočne šťastný. Uveriť v to ma posunulo ďalej. Za hranice lásky a priateľstva. V líniu ľudského dobra, ktoré vraj kdesi drieme, netreba dúfať. Sme osamelé tvory. Predurčené k životu spolu sami.

Dívala som sa na pripitých ľudí okolo, na čašníčku, ktorá predo mňa postavila ďalšiu tequilu a na Igorovu ruku, ktorou prešiel po čiernej látke čašníčkiných nohavíc. Nemyslela som. Oblízla som soľ, kopla do seba obsah pohárika a z akejsi, takmer bezvládnej, chlpatej ruky som vzala kus citrónu.

Pozrela som na čašníčku čakajúc jej ruku na Igorovom líci a videla som jeho ruky na jej zadku.
„Karin, parket čaká.“ Jeho podnapité oči dokonale ladili s parketom. Pod pojmom parket rozumej malý kus sivej podlahy, kde neležia ohorky z cigariet, črepiny alebo ľudia. Áno, viem, pajzel. Tri hodiny dýchania výparov všetkého možného, azda aj hnijúcich ľudských ostatkov, kvôli tomuto okamihu.

Pritisla som sa k nemu, napriek šialenému tempu hudby sme sa len letmo pomaly kolísali.
„Karin?“ hovoril prirýchlo, vlastne ako vždy, keď som sa k nemu dostala tak blízko. Zakaždým, keď mal vypité.
„Hmm?“
„Nezdá sa ti to všetko komplikované?“
„Čo presne?“ mala som problém nekomoliť slová po všetkom čo som do seba naliala.
„Život, aj tak nakoniec dospejeme k jednej fáze a budeme šťastní, že?“
Človek vraj nemôže byť skutočne šťastný...
„Samozrejme“ usmiala som sa a objal ma silnejšie.
„Mám ťa ...“ ibaže to čo ma má som sa nedozvedela, lebo ma odstrčil a povracal mi topánky.

Ďalšia noc, keď ma vytiahol z postele, aby ma do nej zas dostal. Ďalšia noc, keď tá jeho bola zaneprázdnená a ja som bola dobrá. Ďalšia noc, keď sa musel najprv opiť, aby zabudol na výčitky svedomia. Len ďalšia bežná noc...

Zvratky na topánkach som dala vyčistiť.